Retrospektívne sledovanie farmakoterapie a komorbidity u hospitalizovaných pacientov s diagnózou hraničná porucha osobnosti

Cieľ: V práci sme sa zamerali na sledovanie komorbidných porúch a na farmakoterapiu u hospitalizovaných pacientov s diagnózou hraničná porucha osobnosti. Cieľom práce je upozorniť na to, že práve u hospitalizovaných hraničných pacientov je polypragmázia bežná aj preto, že ako samotnú hospitalizáciu, tak medikáciu si vyžaduje komorbidná porucha. Do retrospektívneho prieskumu boli zaradení pacienti s prvou a druhou príjmovou diagnózou F 60.3 (bez udania piateho znaku) hospitalizovaní v Psychiatrickej nemocnici v Hronovciach počas obdobia 2004-2012.

Výsledky: Počas tohto obdobia bolo hospitalizovaných 249 pacientov s diagnózou F 60.3 a tvorili 1,6 % z celkového počtu hospitalizovaných pacientov. Komorbidnú poruchu malo 78,71 %. Najviac bola zastúpená komorbidita s oblasťou drogových závislosti, kde výrazne participovali muži, kým v oblasti afektívnych a úzkostných porúch mali prevahu ženy. Z psychofarmák boli na prvom mieste antipsychotiká a to hlavne sedatívne, z atypických risperidón a quetiapin, potom nasledovala skupina anxiolytík, z emočných stabilizátorov najčastejšie valproát a karbamazepín, z antidepresív citalopram a escitalopram, trazodon a tianeptin. 97,2 % liekov pripadalo na skupinu pacientov s komorbidnou poruchou. Kým v skupine s komorbidnou poruchou užíval pacient počas hospitalizácie priemerne 6,327 druhov liekov, v skupine 53 pacientov bez prítomnosti komorbidnej poruchy to bolo len 0,679.
Priemerný CGI (Clinical Global Impression) bol pri prijatí 5,16, pri prepustení z hospitalizácie 1,89. 21,3 % pacientov bolo hospitalizovaných opakovane. Tieto hospitalizácie tvorili 30,8 % zo všetkých hospitalizácii pacientov s diagnózou F 60.3 v rokoch 2004-2012.

Záver: Jednoznačné určenie farmakoterapie pri hraničnej poruche osobnosti je spojené s mnohými otázkami a problémami, s akými sa stretávame aj v štúdiách účinnosti liečby. Jednou z otázok je aj samotná diagnostika poruchy. Všeobecne sa udáva jej „poddiagnostikovanie“, či už vplyvom prekrytia v čase diagnostiky, komorbidnou poruchou, či z dôvodu „prispôsobenia“ diagnózy indikačným obmedzeniam, chybného vyhodnotenia symptómov alebo jednoducho z dôvodu snahy nestigmatizovať pacienta diagnózou porucha osobnosti. To by mohli byť možné príčiny nízkeho percenta v zastúpení tejto poruchy u hospitalizovaných pacientov v našej práci.
Na základe vyhodnotenia sledovania deskriptívnymi štatistickými postupmi môžeme povedať, že veľká komorbidita bola spojená s polypragmáziou. V krátkodobom časovom horizonte, počas hospitalizácie, došlo k signifikantnému zlepšeniu skóre CGI, v horizonte 9 rokov bola zaznamená približne 30 % revertencia. To poukazuje na opodstatnenosť komplexnej liečby, podľa bio-psycho-sociálneho modelu, ako možnej prevencie komorbidity a tým polyfarmakoterapie.

Kľúčové slová: farmakoterapia, komorbidita, hraničná porucha osobnosti