Medzi dvoma horami (Človek ako sebapresahujúca bytosť)

Ako starnem, čoraz viac narážam na istý problém. Som človek, čo veľa rozpráva. Poviem toho viac, ako sám stihnem počuť. Rozprávam a píšem. Na tom by samozrejme nemuselo byť nič zlé... Lenže ja rozprávam, píšem a zabúdam. A tak sa čas od času stane, že narazím na svoj výrok, na ktorý si ani hmlisto nepamätám. A pýtam sa: „Že by som to naozaj povedal ja? Istotne som to povedal, keď to iní počuli.“ Pri tejto myšlienke pocítim úzkosť: „Musím si dávať pozor na to, čo hovorím, ľudia počúvajú.“ Snažím sa pochopiť: “Kedy, komu a prečo som to povedal?“ V podstate ma netrápi, že si nepamätám vlastný výrok, trápi ma, že vôbec nerozumiem, čo som oným výrokom chcel povedať.