Vzajomná relevancia neurobiológie a psychoterapie

Psychoterapia predstavuje v súčasnosti modernú liečebnú metódu, často a úspešne využívanú v ústavnej aj ambulantnej psychiatrickej praxi. Svoje klinické využitie nachádza predovšetkým v liečbe úzkostných a depresívnych porúch. Jednotlivé formy psychoterapeutických intervencií sa navzájom líšia v svojich indikáciách, technikách, principiálnych teoretických východiskách a v mechanizmoch účinku. Napriek širokému využitiu psychoterapeutických metód sa v porovnaní s psychofarmakologickou liečbou vie zreteľne menej o neurobiologických základoch ich pôsobenia. Nádejou v ich dôkladnejšom pochopení je intenzívny rozvoj neurovied, progresívny neurobiologický výskum a využitie moderných neurozobrazovacích metód. Oblasť výskumu aj terapeutického pôsobenia psychoterapie je oblasťou intenzívnych interakcií genetických, vývojových, environmentálnych a psychosociálnych faktorov. Účinky psychoterapie sa uplatňujú prostredníctvom základných psychických funkcií vedomia, myslenia, učenia a pamäti, vnímania, vôle, konania a podobne. Tieto funkcie sú reprezentované široko distribuovanými neuronálnymi sieťami a zmeny ich funkčného stavu sa odohrávajú prostredníctvom zmien neuronálnej plasticity. Azda najdôležitejšími mozgovými štruktúrami, ktoré vytvárajú predpoklady pre psychoterapeutické pôsobenie sú prefrontálny kortex so svojimi početnými funkčnými systémami, asociačná kôra so systémami vnímania a poznávania, spánkové laloky, diencefalon, cerebellum, senzorický kortex a amygdala dôležité pre funkčné systémy pamäti a neuronálne okruhy emócií, strachu a úzkosti s dominantným postavením limbického systému a predovšetkým amygdaly. Na úrovni genómu je vo vzťahu k tejto problematike potrebné zdôrazniť predovšetkým enormný vplyv environmentálnych faktorov, učenia a adekvátnej podnetovej stimulácie na expresiu génov. Základom týchto interakcií sú fenomény ako krátkodobá a dlhodobá potenciácia a nadštandardná expresia génov. Prísľubom do budúcnosti je pokračujúci výskum účinkov psychoterapie s využitím moderných neurozobrazovacích metód. Najviac výsledkov bolo zatiaľ získaných pri hodnotení efektov kognitívne-behaviorálnej a interpersonálnej terapie pri liečbe obsedantno-kompulzívnej poruchy, fobických a úzkostných porúch a veľ kej depresívnej poruchy. Ukazuje sa, že psychoterapia v porovnaní s psychofarmakologickou liečbou vedie k podobným, ale nie identickým zmenám v obraze funkčných neurozobrazovacích metód. Mohlo by to znamenať, že pôsobí prostredníctvom odlišných mechanizmov ako psychofarmakologická liečba a obe metódy sú skôr komplementárne a nie navzájom alternatívne. Konceptuálny rámec psychoterapie s neurobiologickými základmi umožňujú vytvoriť Bowlbyho teória vzťahovej väzby a Cloningerov neurobiologický model osobnosti.

Teória vzťahovej väzby zdôrazňuje význam rodičovského správania k dieťaťu vo včasnom detstve pre formovanie trvalých charakteristík správania v dospelosti, Cloningerov neurobiologický model osobnosti spája genetické a neurobiologické determinanty osobnosti s vplyvom environmentálnych a psychosociálnych faktorov. S využitím neurobiologických poznatkov o účinkoch psychoterapie bude v budúcnosti možné jej cielenejšie a efektívnejšie využitie.