Otázky bazálneho konceptu disociatívnych porúch

Pod disociatívne poruchy sú v medzinárodnej klasifikácii duševných chorôb zaradené aj poruchy s konverzným mechanizmom. Samy disociatívne symptómy sa však vyskytujú aj mimo tejto kategórie. Nájdeme ich v diagnostických jednotkách, ako sú postraumatická stresová porucha, akútna reakcia na stres, ale aj v mnohých iných duševných chorobách, ako sú poruchy osobnosti, poruchy príjmu potravy, či úzkostné a depresívne stavy. Vynára sa otázka rozložitejšieho konceptu disociatívnych porúch, ako aj otázka validity diagnóz, ako je depersonalizačná–derealizačná porucha, či disociatívna amnézia, ktoré sú symptómovou súčasťou širokého spektra iných duševných porúch. Už niektorí Janetovi súčasníci pritom hovorili aj o nepatologickej disociácii, pod ktorú radíme napríklad denné snenie a iné podobné stavy. Disociatívne fenomény by teda mohli vytvárať disociatívne kontinuum s fyziologickým pólom na jednej strane a s pólom patologickým na strane druhej. Sú ale jednotlivé disociatívne javy odlišné len v intenzite? Aktuálnym poznatkom je, že sú aj kvalitatívne rozdielne a že ich možno podľa ich dynamiky a priebehu rozdeliť prinajmenšom na dve skupiny. Jednou je „odpojenie“ ako disociácia, pri ktorej dochádza k alterácii vedomia, druhou „kompartmentalizácia“ ako nedostatočná integrácia psychických funkcií. Diskutuje sa o ich príkladoch, ale aj ťažkostiach s ich presnejším vymedzením, keďže existuje časť disociatívnej patológie, ktorá využíva obe formy disociatívnych mechanizmov, prípadne fenomény, pri ktorých nemožno jednoznačne rozhodnúť, pod ktorú z menovaných skupín by patrili.

Kľúčové slová: disociácia, disociatívne poruchy, disociatívne kontinuum, kompartmentalizácia, odpojenie